Ich pohľady sa našli celkom náhodou. Stála na rohu ulice, hľadala stratený čas a čakala. Na zmysel. Neprichádzal. Namiesto neho prišiel záblesk. A možno bol zmysel v záblesku. To, čo chceme, neprichádza nikdy v podobe, akú mu dopredu nalinkujeme a potom to niekedy prehliadneme. Škoda. Každopádne. Záblesk vytvoril odraz slnka, dopadajúceho na tmavohnedú dúhovku neznámeho. Bol opretý o zábradlie blízko nej a vášnivo diskutoval s ďalším, oblečený v dlhom kabáte, v ruke kožená aktovka. Typický suchý businnesman, povedala si v duchu. V tom istom momente prestal tok jeho slov. Atmosféru tejto bežnej zhody náhodnej koexistencie na rovnakom čase a mieste prerušilo úsmevné zvolanie „Aha, na zemi sú tri oriešky!“
Naklonil sa, zdvihol ich a daroval jej ich. So šibalským úsmevom.
Už sa nikdy nevideli.
.
Zlomok maličkosti
zakliesnil svoje výhonky
aby jej pripomínal,
že občas svet
-môže-
Byť.
.
